OFICIÁLNÍ WEB VLADIMÍRA MERTY

Sleevenote

Prvýkrát som Vladimíra Mertu stretla v roku 1973 na pôde pesničkárskeho združenia Šafrán v pražskej Baráčnickej Rychte. Na spoločný koncert ma vtedy zavolal Jaroslav Hutka a žartom ma povýšil na prvého zahraničného člena združenia. Pre mňa to bola nenahraditeľná životná lekcia, lebo práve okolo Šafránu sa v tom čase mimoriadne zaujímavo rozvíjal hudobný život – ruku v ruke so životom spoločenského vedomia. Závan slobody sa spolu s priateľstvom rýchlo premiestnili aj do Bratislavy a Vladimír je tu odvtedy doma. Bezpochyby najviac so všetkých.

Vladimírova nespútanosť, hravosť a posadnutosť (ak už nemenujem obrovský talent, ctižiadosť a cit) ho lákajú do neznámych krajín. Myslím, že sa ešte nikdy nestalo, že by tam zablúdil; či sa už dotkol fotky, filmu, divadla, detskej omaľovánky, tenisovej rakety, lyží, muzicírovania a aranžovania (napríklad mojej prvej LP platne „Čas odchádza z domu“, OPUS 1988). Vždy je ochotný zahrať si s kýmkoľvek čokolvek a na čokoľvek; pretekať sa v pretláčaní, či v disciplíne „Kto dlhšie vydrží s hlavou v sude s vodou“. Túto takmer nevyhral.

Vladimír ma stále prekvapuje, ale aj povzbudzuje nevyčerpateľnými nápadmi. Už sa teším na ďalší výlet s jeho „cestovou“. Budem sedieť s ostatnými babami (no nielen s babami), ktorým bude nevdojak otvárať oči, ústa, srdcia, náruče.

Zuzana Homolová, jar 1999

Zpět